Pravdou je, že som nebol právenajlepší študent. Myslím, že väčšina mladých ľudí, ktorý sa lepšie učia, ide nagymnázium, lebo nevedia, čím by v budúcnosti chceli byť a práve tu tochcú zistiť. Ďalšia a menšia skupina už má vysnívané svoje zamestnanie, ktorésa dá dosiahnuť len absolvovaním gymnázia. Ja som patril do tej prvej skupiny,ale na rozdiel od väčšiny študentov som zistil len to, na čo všetko nemámtalent, čo všetko neviem a nikdy nedokážem. Ani ja sám som nevedel o všetkýchveciach, ktoré mi nejdú, až dokiaľ som túto školu neskončil. Niekedy si myslím, že na svete nie je nič, čo viem, na čomám talent. Nenazval by som to podceňovanie, ale skôr fakt. Jedna vec, ale našťastieje. Je to informatika. Nejde mi super, ale lepšie než iné veci. Pri voľbevysokej školy som sa nemohol rozhodovať podľa toho, čo ma baví, ale podľa toho,čo mi ide. Ale až čas ukáže čí tá cesta, ktorú som si vybral je dobráa bude ma aj baviť.
Moja mama sa ma hlavne prvýročník a ešte aj druhý pýtala, či nechcem prestúpiť na inú školu, lebo tátomi moc nešla. Veľa som sa učil, trápila dokonca si aj pár krát poplakal. A navyše som zistil pravý opaktoho, čo som mal, nie to čo mi ide ale to, čo mi nejde. Ale napriek tomu somjej vždy odpovedal: „Nie mamina, nechcem prestúpiť, už nie!“ A naozaj som to nechcel. Dôvodom bolimoji spolužiaci. Musím priznať, neboli sme najlepší kolektív. Ale neľutujem, žesom mal takých spolužiakov akých som mal. Každý mal svoje chyby, niekto viac,niekto menej. Aj ja som ich mal a mám. Ale boli to práve oni, prečo som neodišiel,prečo som celkom rád chodil do školy, a prečo som sa cítil v školeako doma.
Hovorí sa, že tie roky, čostrávime na strednej škole, sú tie najkrajšie z nášho života a myslím,že tomu tak skutočne je.
